Humenčan Juraj Tomori animoval v Belgicku

Blížilo sa leto a ja som začal rozmýšľať čo budem robiť po maturitách. Čakali ma dlhé prázdniny a chcel som si ich poriadne užiť. Najradšej by som trochu cestoval. Preto som si hľadal rôzne ponuky týkajúce sa dobrovoľníctva v zahraničí. Vyzeralo to veľmi lákavo – stretnutia ľudí z rôznych krajín, robiť niečo užitočné a ešte to aj vyjde lacno. Tak som narazil na ponuky mládežníckej organizácie DOMKA – Združenie saleziánskej mládeže. Oslovila ma jedna ponuka v Belgicku – robiť tam dva týždne animátora v prímestskom tábore. Povedal som si, prečo nie? Mal som šťastie a spolu s druhou Slovenkou Marianou sme boli vybratí.
Cesta tam prebehla hladko, leteli sme z Bratislavy do Bruselu – Charleroi, kde nás vyzdvihol jeden z organizátorov a odviezol nás do Salezianského strediska v Halle. Tam sme strávili prvý víkend. Takto nejako sme bývali...

Vau – vlastne to nie je len stredisko, ale aj škola a veľká. Organizátori projektu pre nás pripravili bohatý program, počas ktorého sme sa zoznámili medzi sebou a aj s tým, ako to približne funguje na rôznych strediskách, čo od nás očakávajú. Tiež nám dali užitočné rady, ako dobre pripraviť program pre deti. Absolvovali sme aj rýchlokurz holandčiny (jeden z úradných jazykov, popri francúzštine a nemčine.), z ktorého som si zapamätal počítanie do 10 a [smakläk] – dobrú chuť. Holandčina mi pripadá veľmi nezrozumiteľná a ich slová sa ťažko vyslovujú.
Čakalo nás tam aj barbecue a potom prezentácie účastníckych krajín: Slovensko, Česko, Malta, Nemecko, Španielsko a Belgicko. Napríklad pri prezentácii Belgicka nechýbala ochutnávka národných špecialít - čokolády a piva.  V nedeľu sme využili možnosť ísť na svätú omšu a poobede nás posadili spolu s dvomi Španielmi - Laurou a Alexandrom na vlak do mesta Kortrijk (výslovnosť pre mňa stále neznáma).

Prvú polovicu cesty sme sedeli v 1. triede, potom nás sprievodca milo nasmeroval do druhej. Vo vlaku sme nerozumeli oznamom o najbližšej stanici a ľudia zas nerozumeli nám, kam to chceme ísť, no našťastie sme vystúpili správne. Na stanici nás po krátkom čakaní vyzdvihla Sister Hilde (skrátene Strilde) a odviezla nás do saleziánskeho strediska, ktoré je kúsok za mestom. Tam sme sa zoznámili s belgickými animátormi, mali sme spoločnú večeru, inštrukcie, z ktorých som si takmer nič nezapamätal a pustili sme sa do vymýšľania programu na nasledujúci deň.
Stredisko v Kortrijku je veľké - veľký areál, 250 - 300 detí, asi 30 animátorov a systém tábora komplikovaný. K tomu sme dostali pomocné papiere v holandčine, teda sme sa museli každú chvíľu pýtať ostatných animátorov, čo sa tam píše. Trochu nám to nahnalo strach, ale všetko dopadlo dobre. Prvý deň bol totálny chaos, behali sme za animátormi a pýtali sa, čo máme robiť, čo nasleduje a čo sa práve udialo.  Nasledujúce dni sa to už našťastie zlepšovalo. Trochu mi trvalo, kým som si zvykol na systém, že večer sa vymýšľa program na nasledujúci deň, ale sklady s hračkami, kostýmami a všelijakým vybavením boli plné, teda fantázii sa medze nekládli. V tábore sú deti podelené podľa veku, ja som mal 11 a 12 ročné deti a to som mal šťastie, lebo deti rozumeli aspoň základným frázam v angličtine. No komunikácia s nimi bola veľmi zábavná - zubami, nechtami som sa snažil niečo im vysvetliť, alebo ma tlmočil druhý animátor v skupine. Jeden večer  sme absolvovali spolu s belgickými animátormi aj exkurziu po meste, kde sme si dali populárne french fries a sadli na tradičné pivo.

Druhý víkend sme všetci účastníci projektu zmorení spolu oddychovali v prímorskom Oostende, kde sme si pozreli pamiatky a okúpali sa v ľadovom Severnom mori.

Druhý týždeň mi zbehol rýchlo, už sme sa do toho „dostali“ a pomaly sa blížil čas rozlúčky. V piatok sme sa rozlúčili s Kortrijkom. Posledný víkend sme strávili v Bruseli, kde sme si oddýchli v aquaparku a pozreli si pamiatky i Atómium.

Som veľmi rád, že som dostal možnosť skúsiť si dobrovoľníctvo v zahraničí a každému to veľmi odporúčam, treba nabrať trochu odvahy a nebáť sa :). Našli sme priateľov zo zahraničia a zažili pekné chvíle. Stalo to za to. Dúfam, že na ďalší rok budem pokračovať v ceste dobrovoľníctva.